Výživné nie je len pre deti

V poslednom článku sme sa venovali problematike vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom. Uviedli sme, že zabezpečovanie výživy pre iného člena rodiny je neoddeliteľnou súčasťou života každého človeka. Aby sme problematiku ucelene uzavreli, v dnešnom vydaní poukážeme aj na iné formy vyživovacích povinností, o ktorých obvykle verejnosť nemá podrobné poznatky.

Nakoľko rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči deťom, nie je prekvapivé, že deti majú vyživovaciu povinnosť k rodičom. Predpokladmi na vznik vyživovacej povinnosti detí voči rodičom sú skutočnosť, že deti sú schopné samy sa živiť a skutočnosť, že rodičia výživu potrebujú. Situácia, kedy rodič má príjem (napr. dôchodok), neznamená, že rodič nepotrebuje výživu od dieťaťa, najmä pokiaľ pôjde o chorých rodičov s výdavkami na liečbu, odborného opatrovateľa a pod.

Ak je detí viac, každé plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných detí. Podotýkame, že deti sú povinné zabezpečiť primeranú výživu. Neplatí tu princíp, v zmysle ktorého by sa rodičia mali podieľať na životnej úrovni detí.

Vyživovacia povinnosť detí voči rodičom má len doplnkovú povahu. Prednosť majú vyživovacia povinnosť medzi manželmi a vyživovacia povinnosť voči rozvedenému manželovi. Primárne zákon počíta práve s výživou medzi manželmi. Nie je vylúčené, aby sa v prípade, ak je to potrebné, počas trvania manželstva niektorý z manželov obrátil na súd a požiadal o určenie výživného od druhého manžela. Vychádza sa z predpokladu, že životná úroveň manželov počas trvania manželstva má byť v zásade rovnaká. Prihliada sa i na starostlivosť o domácnosť, preto nemožno argumentovať tým, že jeden z manželov je zárobkovo činný a druhý „len sedí doma“.

Na inštitút vyživovacej povinnosti medzi manželmi nadväzuje inštitút príspevku na výživu rozvedeného manžela. Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, a to po dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže túto dobu výnimočne predĺžiť, ak oprávnený rozvedený manžel nie je objektívne spôsobilý sám sa živiť. Dôvodom na predĺženie lehoty súdom môže byť napríklad, ak ide o bývalého manžela, ktorému bolo zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom. Nemožno však vylúčiť ani iné výnimočné situácie. Výška príspevku by sa mala v zmysle zákona prednostne určiť dohodou. Ak k dohode nedôjde, rozhodne súd, ktorý prihliada aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahu manželov.

Právo na príspevok na výživu oprávneného bývalého manžela zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo. Bolo by nespravodlivé, aby sa povinný bývalý manžel podieľal na výžive, ktorá má byť zabezpečovaná v rámci nového manželského zväzku. Právo na príspevok rovnako zanikne, ak povinný manžel zomrie.

Výživné sa neposkytuje len maloletým deťom.

Vyživovaciu povinnosť voči sebe majú nielen blízki, ale aj vzdialenejší príbuzní. V zmysle zákona predkovia a potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť v prípade, ak to nevyhnutne potrebujú. Musí teda ísť o odôvodnené osobitné situácie, kedy potreba zabezpečenia výživného týmto spôsobom je nevyhnutná a nemožno ju zabezpečiť inak.

Platí, že výživu sú prednostne povinní zabezpečiť potomkovia. Len ak výživu potomkovia nemôžu zabezpečiť (napr. ide o maloleté deti, ktoré nie sú schopné samy sa živiť), prechádza táto povinnosť na predkov. Zákon vychádza z logického predpokladu, že potomkovia budú v nižšom veku, teda i s väčšou možnosťou výživu zabezpečiť. Taktiež platí, že vzdialenejší príbuzní majú vyživovaciu povinnosť, len ak ju nemôžu plniť bližší príbuzní.

Podobne ako pri vyživovacej povinnosti detí voči rodičom platí, že každý z príbuzných na rovnakom stupni plní vyživovaciu povinnosť v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných príbuzných. Ak by teda boli v konkrétnom prípade zaviazané poskytovať výživu starým rodičom vnúčatá, každé z nich by prispievalo v pomere zohľadňujúcom schopnosti, možnosti a majetkové pomery ostatných vnúčat.

Osobitným prípadom vyživovacej povinnosti je príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke. Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu, prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Pravdepodobnému otcovi možno v tejto súvislosti uložiť povinnosť zložiť preddavok na takýto príspevok za dobu, po ktorú by matke náležala materská dovolenka. Z pohľadu matky je vhodné podotknúť, že nárok na príspevok sa premlčí v lehote troch rokov odo dňa pôrodu.

Medziľudské vzťahy sú nielen o vzájomnej radosti, ale i zodpovednosti. Pamätajte teda, že nie len „nezodpovedný otec“ je povinný platiť na „svoje deti“. Vyživovacia povinnosť existuje aj medzi inými príbuznými.