Podielové spoluvlastníctvo je pojem, ktorý pozná už zrejme každý z nás. Jeho podstata spočíva v tom, že subjektom vlastníckeho práva je viacero fyzických či právnických osôb. Nadobudnutím podielu v spoločnej veci sa tieto osoby stávajú spoluvlastníkmi a v závislosti od výšky svojich podielov sa zúčastňujú na užívaní a hospodárení so spoločnou vecou.
Podotýkame, že predmetom spoluvlastníctva môžu byť tak hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosti, obchodný podiel v obchodnej spoločnosti, prípadne iné veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva (okrem vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo určených právnických osôb).
Podielové spoluvlastníctvo však nemožno zamieňať s pojmom bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM). Základný rozdiel medzi týmito inštitútmi spočíva v tom, že bezpodielové spoluvlastníctvo vzniká len medzi manželmi, a to okamihom uzatvorenia manželstva. BSM je však charakteristické najmä tým, že manželia nemajú určené podiely na vlastníckom práve k spoločnej veci. Užívanie spoločnej veci manželmi je tak bezpodielové a každý manžel má vlastnícke právo k celej veci, avšak obmedzené vlastníckym právom druhého manžela.
Podielové spoluvlastníctvo je v zásade rozšírenejšie než BSM, nakoľko nie je existenčne, resp. funkčne, viazané na nejakú zákonom predvídanú právnu skutočnosť. Právny poriadok síce v niektorých prípadoch počíta so zákonným vznikom podielového spoluvlastníctva, napr. v prípade dedenia zo zákona alebo ak sa po 3 rokoch od rozvodu manželia nedohodnú na vysporiadaní BSM, najčastejšie ale podielové spoluvlastníctvo vzniká na základe dvojstranných právnych úkonov, napr. kúpnej zmluvy, darovacej zmluvy, či jednostranného právneho úkonu – závetu, nemenej zriedkavo aj na základe rozhodnutia súdu.
Podotýkame, že spoluvlastnícky podiel nepredstavuje nejakú reálnu časť spoločnej veci, ale ide o tzv. ideálny podiel, ktorý vyjadruje len mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich sa spoločnej veci. Napr. ak jeden zo spoluvlastníkov vlastní polovičný podiel na motorovom vozidle, neznamená to, že vlastní len prednú polovicu motorového vozidla a druhý spoluvlastník vlastní zadnú polovicu vozidla. Jednoducho povedané, spoluvlastnícky podiel určuje, v akej miere môže každý spoluvlastník používať motorové vozidlo, podieľať sa na úhrade nákladov, ktoré vzniknú v jeho súvislosti, alebo v akom podiele mu bude vyplatený zisk z prípadného predaja motorového vozidla.
Práve spôsob participácie na užívaní, resp. hospodárení so spoločnou vecou (napr. jej oprava, úprava, používanie, údržba, prenechanie do nájmu a pod.), spúšťa najčastejšie nezhody medzi spoluvlastníkmi. Najvhodnejším riešením, ako predísť týmto problémom a ušetriť si mnoho starostí s prípadnými budúcimi spormi, je vytýčiť si hneď na začiatku jasné pravidlá týkajúce sa každého aspektu hospodárenia so spoločnou vecou, a to nielen s ohľadom na práva spoluvlastníkov, ale najmä na ich povinnosti. Tieto pravidlá by mali mať formu dohody o užívaní spoločnej veci, ktorú môžu spoluvlastníci uzavrieť písomne, ústne či konkludentne. Treba však podotknúť, že dohoda zaväzuje spoluvlastníkov len voči sebe navzájom.
Spoluvlastnícky podiel nepredstavuje nejakú reálnu časť spoločnej veci, ale ide o tzv. ideálny podiel, ktorý vyjadruje len mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich sa spoločnej veci.
V rámci dohody o užívaní spoločnej veci majú spoluvlastníci široké spektrum možností, resp. ich kombinácií. Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť, že každý spoluvlastník bude užívať určitú oddelenú časť veci (pokiaľ je s ohľadom na charakter veci rozdelenie možné) alebo sa spoluvlastníci budú v užívaní veci striedať podľa vopred dohodnutého rozpisu, prípade sa dohodnú, že spoločnú vec bude užívať len jeden zo spoluvlastníkov a ostatní spoluvlastníci dostanú peňažnú náhradu. Dohoda môže byť kedykoľvek zmenená novou dohodou spoluvlastníkov, najmä ak došlo k takej zmene okolností, o ktorých možno predpokladať, že by boli mali za následok inú úpravu spoločného užívania.
Dohoda o užívaní spoločnej veci je o to relevantnejšia, ak ide o nehnuteľnosť, ktorá je navyše v podielovom spoluvlastníctve viac ako dvoch osôb. Môže ísť o užívanie spoločného domu, záhrady, dvora, alebo len niektorého príslušenstva nehnuteľnosti, napr. pivnice. Keďže v takýchto prípadoch býva percento prípadných konfrontácií spoluvlastníkov vyššie, odporúčame z hľadiska lepšej právnej istoty uzavrieť dohodu o užívaní spoločnej nehnuteľnosti písomne.
Podstatnou súčasťou dohody o užívaní spoločnej veci by malo byť aj ustálenie, ako budú spoluvlastníci uhrádzať povinné platby spojené so spoločnou vecou (napr. daň z nehnuteľnosti, daň z motorového vozidla), resp. kto a v akom rozsahu bude uhrádzať náklady spojené s užívaním veci (napr. náklady na nákup pohonných hmôt, vymaľovanie bytu, inštalatérske práce a pod.). Tu opäť závisí od vzájomnej dohody spoluvlastníkov, či budú náklady uhrádzať pomerne podľa výšky svojich podielov alebo bude náklady uhrádzať ten spoluvlastník, ktorý užíva vec najčastejšie, a pod. V prípade, ak dohoda podielových spoluvlastníkov neexistuje, má ten spoluvlastník, ktorý vynaložil náklady na spoločnú vec, právo uplatniť si voči ostatným spoluvlastníkom pomernú náhradu týchto nákladov v závislosti od výšky ich spoluvlastníckych podielov, pričom nezáleží na tom, či úpravu alebo opravu spoločnej veci vykonal z vlastného rozhodnutia alebo po vzájomnej dohode spoluvlastníkov.
Treba opäť podotknúť, že vo vzťahu k tretím osobám nie je vzájomná dohoda spoluvlastníkov účinná. Navonok sú spoluvlastníci oprávnení a zaviazaní solidárne, t.j. spoločne a nerozdielne. Platí teda, že každý zo spoluvlastníkov má právo požadovať od tretích osôb celé plnenie, ktoré sa týka spoločnej veci, čím sa dlžník zbaví svojho záväzku voči všetkým ostatným spoluvlastníkom, naopak pri solidárnej zodpovednosti spoluvlastníkov platí, že veriteľ môže požadovať celú náhradu plnenia od jedného spoluvlastníka. Spoluvlastníci sa potom následne medzi sebou vyporiadajú podľa podielu.
Pokiaľ sa podieloví spoluvlastníci nedohodnú na spôsobe užívania alebo hospodárenia so spoločnou vecou, rozhodne sa hlasovaním podielových spoluvlastníkov na podklade väčšinového princípu, ktorý sa počíta podľa veľkosti ich podielov. Prehlasovaný menšinový spoluvlastník (alebo spoluvlastníci), ktorý nesúhlasí s rozhodnutím väčšiny, sa v takom prípade môže obrátiť na súd, aby ten rozhodol o spôsobe hospodárenia so spoločnou vecou, avšak iba v tom prípade, ak sa rozhodnutie týka dôležitej zmeny spoločnej veci (napr. zásadná prestavba nehnuteľnosti), došlo k rovnosti hlasov, nedosiahla sa väčšina hlasov alebo dohoda. V opačnom prípade neostáva menšinovému spoluvlastníkovi iná možnosť, ako podriadiť sa rozhodnutiu väčšiny.
Ak sa spoluvlastníci rozhodnú spoločnú vec ako celok predať, zaťažiť záložným právom alebo vecným bremenom, vyžaduje sa súhlas všetkých spoluvlastníkov. Odchylne je podielové spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu upravené pri vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Sporom, ktoré vznikajú medzi podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s užívaním a hospodárením so spoločnou vecou, nie je vždy možné úplne zabrániť. Dosiahnutím kompromisu vo forme dohody o užívaní spoločnej veci sa však možno aspoň z časti vyhnúť vzniku prípadných budúcich komplikácií alebo nesvárov.