Zabezpečovanie výživy pre iného člena rodiny je neoddeliteľnou súčasťou života každého človeka. Najmä rodičia majú túto povinnosť voči svojmu dieťaťu. Téma výživného je však veľmi rozsiahlou právnou problematikou a existuje v rôznych formách. Z tohto dôvodu v dnešnom vydaní právnej rubriky upriamime našu pozornosť na jeho najbežnejšiu formu, ktorou je výživné rodičov voči deťom.
Právny inštitút výživného je upravený v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a dolnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v jeho tretej časti (ďalej len „zákon o rodine“). Drvivá väčšina z nás túto povinnosť prirodzene chápe ako zákonnú povinnosť, avšak mnohí z nás by ju mali chápať najmä ako svoju morálnu povinnosť.
Vyživovacia povinnosť rodičov voči dieťaťu vzniká jeho narodením a jej plnenie trvá do času, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť.
Pri určení výšky výživného pre maloleté dieťa je rozhodujúca najmä vzájomná dohoda oboch rodičov. Problém vyvstáva v prípadoch, kedy rodičia nie sú schopní sa dohodnúť. Výšku výživného v týchto prípadoch autoritatívne určí súd v rozhodnutí o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu.
Zákon o rodine hovorí o niekoľkých kritériách, na základe ktorých súd usmerňuje svoju úvahu pri určení výšky výživného. V prvom rade obaja rodičia prispievajú na výživu svojho dieťaťa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Súd preto berie zreteľ nielen na to, aký má povinný rodič aktuálne príjem, z ktorého má výživné platiť, ale aj to, či takýto príjem zodpovedá druhu vykonávanej práce, jeho kvalifikácii, praxi či pracovným možnostiam. To znamená, že pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku či majetkového prospechu. Rovnako súd prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (napríklad si vezme nevýhodnú pôžičku).
Ďalším kritériom, na ktoré súd pri určení rozsahu výživného prihliada je miera osobnej starostlivosti o maloleté dieťa. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne aj na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.
Výživné na dieťa má prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami rodičov.
Dôležité je uvedomiť si, že výživné ako výdavok na dieťa má vždy prednosť pred inými výdavkami rodičov a súd neprihliada na výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Ak napríklad povinný rodič tvrdí, že má výdavky so splácaním lízingu na luxusné auto, súd nebude na takýto výdavok prihliadať.
Rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu, zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima (životné minimum na dospelého je 198,09 €).
Bez ohľadu na to, ako súd posúdi schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, zo zákona má povinný rodič povinnosť platiť výživné najmenej vo výške 30 % sumy životného minima na nezaopatrené dieťa, čo v súčasnosti predstavuje sumu vo výške 27,13 €. Toto zákonné minimálne výživné je povinný platiť každý rodič maloletého dieťaťa.
Právo na výživné sa nepremlčuje. Výživné pre plnoleté dieťa možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Ak povinný rodič po právoplatnom a vykonateľnom rozsudku súdu o výške výživného a o lehote jeho splatnosti (alebo zmieru či schválenej rodičovskej dohode) dobrovoľne neplatí určené výživné na dieťa alebo platí len nepravidelne, je druhý rodič oprávnený vymáhať výživné podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu vo veci výživného je totiž exekučným titulom a návrh na vykonanie exekúcie je prostriedkom pre vymáhanie tohto nároku od povinného rodiča štátom vynútiteľnou mocou.
V neposlednom rade je potrebné upozorniť, že neplatenie výživného za akékoľvek tri mesiace v období dvoch rokov, pričom stanovené tri mesiace nemusia nasledovať bezprostredne po sebe, je trestným činom v zmysle Trestného zákona s hrozbou uloženia trestu odňatia slobody.