Smiem si zapáliť?

Fajčiari verzus nefajčiari – večná téma. Zatiaľ čo jedna skupina poväčšine nemôže dym z cigariet ani len cítiť, druhá sa cíti diskriminovaná a vytláčaná na okraj spoločnosti. Skutočnosť, že fajčenie škodí, je nesporná. Rovnako nesporné je, že každý sa môže slobodne rozhodnúť, či fajčiť chce, alebo nie. Vyriešenie azda odvekého konfliktu nie je našou úlohou, poďme sa však pozrieť, aké pravidlá v oblasti fajčenia ustanovuje zákon.

V prvom rade musíme konštatovať, že právo na fajčenie v legálnom slova zmysle neexistuje. Žiadna medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, Ústava Slovenskej republiky, ani zákon nezakotvuje právo na fajčenie, ktorého by sa mohol fajčiar domáhať. Na strane druhej platí zásada, čo nie je zakázané, je dovolené. Štát predaj tabakových výrobkov povoľuje a rovnako tak je zákonom v stanovenom rozsahu umožnené i fajčenie.

Zatiaľ čo fajčiari nemajú „právo na fajčenie“, ochrany ktorého by sa mohli domáhať, Ústava Slovenskej republiky garantuje každému právo na ochranu zdravia. I preto Slovenská republika prijala zákon na ochranu nefajčiarov.

Skôr než sa bližšie pozrieme na jeho ustanovenia, musíme spomenúť, že osobitný zákaz fajčenia upravuje aj zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Podľa jeho ustanovení je zamestnávateľ povinný vydať zákaz fajčenia na pracoviskách, na ktorých pracujú aj nefajčiari, a zabezpečiť dodržiavanie tohto zákazu. Každý zamestnávateľ by preto mal mať interný dokument, ktorý zákaz fajčenia ustanovuje, resp. mal by iným preukázateľným spôsobom nariadiť zákaz fajčenia. Zamestnávateľ nie je povinný na pracovisku zriadiť tzv. fajčiareň, v ktorom prípade bude pracovisko nefajčiarske. Opakované porušovanie zákazu fajčenia na pracovisku môže byť vyhodnotené ako porušovanie pracovnej disciplíny, čo môže byť dôvodom na skončenie pracovného pomeru.

Nikoho neprekvapí, že je zakázané fajčiť v predškolských a školských zariadeniach a vo vysokých školách. Zákaz fajčenia však platí zo zákona aj na detských ihriskách a v študentských domovoch, kde podľa nášho názoru nemožno ani zriadiť fajčiarne. V zdravotníckych zariadeniach možno fajčiť len vo fajčiarniach, ktoré sú vyhradené na psychiatrických zariadeniach. Rovnako zákon zakazuje fajčenie v zariadeniach sociálnych služieb, avšak tu je pripustená možnosť zriadiť fajčiareň. Možnosť zriadiť fajčiareň zákon umožňuje aj v úradných budovách, kde inak platí všeobecný zákaz fajčenia.

Úplný zákaz fajčenia platí aj v divadlách, kinách, na výstaviskách, v múzeách, galériách a iných kultúrnych zariadeniach, v športových zariadeniach a v predajniach, ako aj na verejných letiskách.

Zákaz fajčiť platí v dráhových vozidlách verejnej osobnej dopravy (vlaky, električky, trolejbusy) a vozidlách osobnej dopravy (autobusy a taxislužba). Zákon výslovne nezakazuje fajčenie v osobnom motorovom vozidle, vodič je však povinný venovať sa naplno vedeniu vozidla – výklad tohto ustanovenia vo vzťahu k fajčeniu nie je v praxi jednotný, no polícia fajčenie za volantom nesankcionuje.

Právo na fajčenie v legálnom slova zmysle neexistuje.

Málokto vie, že zákaz fajčiť platí aj v priestoroch staníc a zastávok, v čakárňach, v prístreškoch a na zastávkach, na krytých nástupištiach a v uzavretých verejných priestoroch súvisiacich s touto dopravou určených pre cestujúcich a na otvorených nástupištiach do vzdialenosti štyri metre od vymedzenej plochy nástupíšť.

Samostatnou kapitolou je fajčenie v obchodných domoch a zariadeniach spoločného stravovania. Vo všeobecnosti tu platí zákaz fajčenia. Zákon však umožňuje fajčenie v tých častiach priestorov, ktoré sú stavebne oddelené od častí určených pre nefajčiarov. V praxi býva často sporné, čo je a čo nie je stavebne oddelený priestor, avšak sme toho názoru, že je nutné postupovať prípad od prípadu a vec posudzovať individuálne.

Musíme dodať, že zákaz fajčenia môže byť rozšírený všeobecne záväzným nariadením obce aj na iné verejne prístupné miesta. Nemalo by vás teda prekvapiť, ak sa náhodou na námestí alebo v blízkosti kultúrnych pamiatok stretnete s tabuľkou „zákaz fajčenia“.

Čo ak vás obťažuje sused neustále fajčiaci na balkóne alebo vetrajúci dym zo svojho bytu s argumentom, že doma si môže robiť, čo chce? V zásade má sused pravdu. Na súkromné priestory ani na balkóny zákaz fajčenia nedopadá. I tu však existuje obrana spočívajúca v ustanovení § 127 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Ak však na suseda neplatí dobré slovo, neostane Vám iné, len sa obrátiť na súd.

Na záver ešte malá poznámka – je zakázané fajčiť a predávať tabakové výrobky osobám mladším ako osemnásť rokov. Tento zákaz platí aj na tzv. vodné fajky, pokiaľ obsahujú tabak. Opäť ide o zákaz, ktorý sa v praxi veľmi často porušuje.

Čo dodať? Fajčenie škodí zdraviu – text známej pesničky je nespochybniteľný a rokmi potvrdený. Rovnako však ľudskému spolunažívaniu škodia konflikty a nedostatok tolerancie. Okrem dodržiavania zákonov preto k sebe skúsme byť tolerantnejší – fajčiari k nefajčiarom a aj naopak.